Progresívna záťaž je momentálne jedným z najlepších prístupov, ktoré sú dobre zdokumentované.

Tendinopatia - excentrická kontrakcia ako eso v rukáve?

Autori v úvode spomínajú dáta, ktoré dokladujú podobné výsledky bez ohľadu na typ kontrakcie. Práve preto sa využitie ťažkého pomalého zaťaženia (HSR) stalo prijímaným prístupom pre počiatočný manažment tendinopatií. Výsledky pacientov podporujú používanie tejto intervencie, hoci existuje mnoho teórií tohto zlepšenia.

Pri príprave cvičebného programu máme celú radu parametrov, ktoré možno ovplyvniť. V prípade tendinopatií spomínajú autori predovšetkým 2 parametre, na ktoré je dobré sa zamerať:

1. Aby došlo k zmene mechanických vlastností šľachy, musí na ňu pôsobiť adekvátna záťaž. Ide o prístup k zaťažovaniu s vyššou intenzitou, kde je všeobecne prijímaným ukazovateľom percento z maxima jedného opakovania (1RM, maximálna váha, ktorú možno raz zdvihnúť (%RM)). Systematický prehľad Bohm a kol. zistil, že požadovaná intenzita, ktorá pravdepodobne zabezpečí adaptáciu mechanických, materiálových a prípadne morfologických vlastností šliach, je 70 % maxima (pravdepodobne bez ohľadu na typ kontrakcie). Táto hodnota sa môže individuálne líšiť v závislosti od svalovej sily jedinca. Existujú výskumy, uvádzajúce zmeny šliach pri nižšom zaťažení 60 % 1RM, alebo naopak až 90 % 1RM. Preto autori uvádzajú zaťaženie aspoň 70 % 1RM ako dobrú počiatočnú hodnotu.

2. Ďalšou kľúčovou premennou je „rýchlosť rozvoja sily“ (RFD - rate of force development), ktorú si možno predstaviť ako krivku sila-čas počas časového intervalu od začiatku pohybu do dosiahnutia maximálnej sily. Ak je šľacha zaťažovaná príliš rýchlo, reaguje elasticky a adaptuje sa inak, ako pri pomalšom zaťažovaní. Pri HSR sa na kontrolu RFD využíva pomalé tempo. Rýchlosť zdvíhania má významný vplyv na RSLC (Relative Submaximal Lifting Capacity). Pri HSR štúdiách sa často používa tempo 6 alebo 8 sekúnd na jedno opakovanie. Zníženie rýchlosti opakovaní (napr. na 4, 8 alebo 10 s) výrazne ovplyvní počet opakovaní, ktoré možno vykonať pri rovnakej záťaži. Pomalšie tempo však znižuje intenzitu záťaže, ktorú možno zdvihnúť. Ukazuje sa, že pri použití tempa 6 s na opakovanie sa zhruba pri 6 a viac opakovaniach už dostávame pod potrebnú hranicu záťaže 70 % 1RM. Ak teda v protokoloch nachádzame 8 a viac opakovaní pri tempe 6 s/opakovanie, pravdepodobne nie je dosiahnutá požadovaná intenzita, ktorá je potrebná na adaptáciu tkaniva. Na zamyslenie zostáva fakt, že aj napriek týmto faktom boli v štúdiách zaznamenané dobré výsledky. To naznačuje, že tieto výsledky sú pravdepodobne založené na niečom inom než na adaptácii na vysokú záťaž.

V závere autori uvádzajú ďalší možný príklad, ktorý využíva ako veľké záťaže, tak pomalé tempo (6 s/opakovanie) - mikrosety. Tieto "mikrosety" sa vykonávajú so záťažou dostatočnej intenzity a v objemoch, ktoré umožňujú ich vykonanie v predpísanej miere (napr. 85 % 1RM pre 3 × 3 opakovania s 15-sekundovou prestávkou medzi každou sériou). To umožňuje kumuláciu objemu bez obetovania intenzity pomocou strategických prestávok.

PS: Nie každý terapeut vo svojej praxi má možnosť využitia takejto záťaže. Preto je dobré poznamenať, že stále ešte môžeme hrať na kartu habituácie, kde, ako je uvedené vyššie, dochádza k zlepšeniu pacientov aj bez dosiahnutia požadovanej záťaže. Iba v tomto prípade nemôžeme dúfať v pozitívnu adaptáciu šliach, teda ich mechanických vlastností.