Vnímanie súčasnej poskytovanej starostlivosti

V tejto časti vedci uvádzajú niektoré obavy účastníkov:

„Nikto ti nepovie: Stavte sa za 6 mesiacov na konzultáciu, ako sa ti darí.“

Účastníci spomínali, že po prepustení z rehabilitácie po operácii sa im už nikto dlhodobo nevenoval. Niektorí vyhľadali fyzioterapiu súkromne. Všeobecne sa zhodovali na tom, že bez pravidelného dohľadu neboli schopní dodržiavať cvičebné programy, neboli si istí správnosťou vykonávania cvikov a pod. Účastníci tiež „nechceli obťažovať“ lekára pri pretrvávajúcich symptómoch, pretože to nepovažovali za také dôležité vzhľadom na jeho vyťaženosť.

Dlhodobé dopady zranenia kolena

„Odteraz musím byť na svoje koleno už opatrný.“

Účastníci vnímali trvalé riziko opätovného poranenia kolena. „Videla som to u spoluhráčov, ktorí si tiež prešli opätovným poranením a aj doktor mi potvrdil, že sa mi to pravdepodobne bude vracať.“ To ovplyvňovalo myslenie účastníkov: „Je to v mojej hlave. Odvtedy si hovorím, že by som mal mať koleno preventívne previazané.“

Na druhej strane účastníci oceňovali niektoré upozornenia, pretože prehodnocovali, či im určité riziká spojené s opätovným zranením stoja za to, aby zostali na maródke – nechodili do práce alebo obmedzili aktivity s rodinou (premýšľanie nad hodnotami z dlhodobého hľadiska).

„Bola to pre mňa celková zmena životného štýlu.“

Účastníci popisovali emocionálne dopady, stratu nezávislosti (neschopnosť šoférovať), premýšľanie nad tým, že sa možno ku športu už nikdy nevrátia:

„Určite to bolo veľmi ťažké, mal som psychické problémy, pretože zrazu vám začnú hovoriť, že už ten šport nemôžete robiť. Bola to obrovská zmena, šport bol pre mňa všetko.“ Všeobecne platí, že čím viac účastníci do športu investovali a boli do neho zapojení, tým väčší vplyv mala športová neschopnosť (napr. kapitán tímu). So zranením išlo ruka v ruke aj zníženie intenzity a frekvencie fyzickej aktivity. Niektorí uvádzali, že chceli behať dlhšie trate, ale neverili, že by to zvládli bez ďalšieho poranenia kolena.

Motivácia k udržaniu zdravia kĺbov

„Rob, čo môžeš, kým môžeš!“

Účastníci vnímali fyzickú aktivitu a zdravý životný štýl ako dôležitý. Ako najväčšiu motiváciu pre cvičenie uvádzali možnosť opätovného návratu do hry. Tréning a motivácia im prinášala aj zlepšenie psychickej pohody. „Nedokázal som si predstaviť, že by som nič nerobil. Od malička sa hýbem a športujem, máme to v rodine.“

Možnosti ďalšej podpory

Účastníci uvádzali, čo by ďalej uvítali v rámci ich terapie:

aplikácia v mobile na zvládanie symptómov a rýchlu diagnostiku (manažment opuchu, cvičebné programy, pravidelné hodnotenie ich stavu, prípadné odporúčania na ďalších odborníkov), programy prevencie opätovného poranenia a ďalej edukačná časť, kde by sa dozvedeli viac o danom probléme.

Záver

Je potrebné uviesť, že štúdia bola vykonaná na mladšej populácii vo Veľkej Británii, takže postupy a skúsenosti sa môžu líšiť od našich podmienok (alebo nie?). Celkovo sa účastníci zhodovali v tom, že ich starostlivosť bola z dlhodobého hľadiska nekonzistentná, nedostatočná, dostávali protichodné názory odborníkov a oneskorene im boli stanovené diagnózy. To viedlo k pocitom neistoty a frustrácii. Chronické problémy pretrvávali mesiace a roky po ich zranení.

Po ukončení štandardnej starostlivosti si účastníci neboli istí, ako s kolenom po operácii zaobchádzať, ako aktuálne symptómy súvisia s predchádzajúcim zranením a v niektorých prípadoch boli pozorované aj dopady na psychickú pohodu účastníkov. Tieto zistenia naznačujú nedostatočnú prevenciu posttraumatickej OA kolien, kde by sa mal klásť dôraz na:

- udržanie požadovanej váhy
- obnovenie sily, rovnováhy a obnovenie pohybových vzorcov pre udržanie odporúčanej športovej aktivity a psychickej pohody

Strach z opätovného zranenia bol jedným z faktorov, ktorý bránil návratu k športu. Účastníci oceňovali podporu od fyzioterapeutov a od kamarátov a spoluhráčov, ktorí si podobným zranením už prešli.

Účastníci by ocenili nástroj s ukážkami self-managementu a jednoduchého rozhodovania, či majú navštíviť odborníka a prípadne ktorého.

Tento výskum je veľkým prínosom pre klinickú prax. Umožňuje nám nahliadnuť do pocitov zranených športovcov a ich požiadaviek, zároveň upozorňuje na nedostatky zdravotného systému, na ktorých možno pracovať.