DĚJINY MANIPULAČNÝCH TECHNÍK

| Manuálna terapia
 

CESTA SKRZ DĚJINY MANIPULAČNÝCH TECHNÍK
Väčšina z nás, najmä v Česku, si často kladie otázku: „Kto má oprávnenie vykonávať manipulačnú terapiu resp. manipuláciu?“

Aby sme sa k tomu dopracovali, poďme sa pozrieť do dejín manipulačnej terapie vo svete aj u nás. Predtým si však ešte povieme, čo to manipulácia je, alebo ako ju definujeme.

DEFINÍCIA MOBILIZÁCIE A MANIPULÁCIE
Uspokojivá definícia manipulácie neexistuje z dôvodu jej kolokviálnej funkcie. Mnoho autorov považuje za veľmi obtiažne odlíšiť „skutočnú“ manipuláciu od fyzikálnej terapie. Niektorí vedci sa pokúsili o platnú definíciu, ale na konečnom znení sa zatiaľ nedohodli. Rôzne definície sa tiež líšia podľa špecializácie daného autora. Navyše musíme brať do úvahy rozdiel medzi mobilizáciou a manipuláciou.

Pre definíciu manipulácie bolo predstavených niekoľko empirických čŕt:

AKCIA (t. j. osoba manipulujúca, pôsobiaca)

  • Na príjemcu je aplikovaná sila.
  • Línia pôsobenia tejto sily je kolmá (v uhle takmer 90°) na povrch postihnutého kĺbu.

MECHANICKÝ EFEKT (účinok v dôsledku akcie)

  • Použitá sila vytvára pohyb v kĺbovom spojení.
  • Tento pohyb kĺbu zahŕňa oddelenie jeho styčných plôch.
  • V postihnutom kĺbe dochádza ku kavitácii.

Nicméně Rychlíková vo svojej knihe definuje, že

– Kĺbna mobilizácia je postupné zväčšovanie pohybu v kĺbe, opakujúcimi sa pohybmi na hranici možného pohybu, teda tesne pred dosiahnutím napätia v kĺbe. Pri opakovaní pohybu sa nevraciame do stredného alebo východiskového postavenia, ale pokračujeme v dosiahnutej hranici pohybu.

– Kĺbna manipulácia je jednorazový pohyb v kĺbe. Manipuláciu vykonávame po dosiahnutí napätia jemným rýchlym nárazom, ktorým sa od seba styčné plochy kĺbu oddialia v zmysle distrakcie, alebo sa proti sebe posunú, prípadne sa kombinujú oba smery pohybu.

DEJINY MANIPULAČNEJ TERAPIE, FORMOVANIE OSTEOPATIE A CHIROPRAKTIKY A ICH PRIEKOPNÍCI VO SVETE Manipulačná terapia (MT) bola používaná väčšinou na liečbu rôznych muskuloskeletálnych stavov a ťažkostí, vrátane porúch chrbtice, paralelne naprieč svetom a rôznymi kultúrami.

Prvý priamy dôkaz o praktizovaní MT nás vedie do Grécka 400 pred n.l., ale prvé dochované záznamy pochádzajú z Číny z obdobia okolo roku 2700 pred n.l. Prvým, kto v Európe popisoval vo svojich knihách MT v zmysle trakcie a s poznámkou o následnom cvičení, bol Hippokrates (460-385 pred n.l.). Jeho liečebné postupy a metódy MT boli komentované a popísané nielen Claudiusom Galénom (131-202 n.l.), rímskym chirurgom, ale aj Avicennou (stredoveký perzský filozof, lekár a polyhistor, 980-1037 n.l.). Prežili viac ako 1600 rokov a ovplyvnili budúcich učencov, ako Leonarda Da Vinciho, a výrazne prispeli k vzniku západnej medicíny na konci stredoveku.

Od 19. storočia sa MT stala oblasťou sporu medzi rôznymi profesiami zapojenými do jej praxe. K lepšiemu pochopeniu úlohy manipulačných intervencií v rámci profesií medicíny, chiropraxie, osteopatie a najmä fyzikálnej terapie je potrebná znalosť histórie manipulatívnej terapie v týchto rôznych profesiách.

Na základe historických argumentov by sa nám mohlo podariť znížiť súčasnú polemiku o tom, ktoré profesie môžu oprávnene uplatňovať nárok na praktizovanie MT a zvýšiť tak medziodborové porozumenie.

1543 – Andreas Vesalius, flámsky anatóm a chirurg, popísal podrobnú anatómiu ľudského tela.

1580 – Pare, slávny francúzsky vojenský chirurg, odporúčal použitie MT pri liečbe zakrivenia chrbtice.

1656 – Thomas Moulton (Friar), dominikánsky mních, vo svojej knihe “The Complete Bone Setter” popísal MT periférnych kĺbov.

1674 – Johannes Scultetus, nemecký chirurg, zahrnul popis MT Hippokrata do „The Surgeon’s Storehouse“.

V 16.-19. storočí väčšina svetovej populácie žila vo vidieckych komunitách a bola príliš chudobná na to, aby si mohla dovoliť služby dobre vzdelaných lekárov alebo chirurgov. Manipulácia sa tak opäť stala doménou dedinských liečiteľov v rôznych oblastiach Európy a Ázie. Títo liečitelia, nazývaní kostíri („bonesetters“), svoje tradičné liečivé umenie od nepamäti odovzdávali väčšinou v rámci rodiny ďalej, dlho pred formálnym uznaním lekárskej profesie.

Všeobecné prijatie MT začalo byť v 18. storočí odmietané lekármi a chirurgmi. Dôvod nie je úplne jasný, ale môže byť spájaný s uvedomením si nebezpečenstva vychádzajúceho z manipulácií chrbtice, ktorá bola v tejto dobe oslabená tuberkulózou, v danom čase miestami s epidemickými rozmermi.

Významná zdravotnícka časť sa v 19. storočí snažila vyradiť v tejto dobe čoraz populárnejších kostírov z praxe. Ich úspechy boli prisudzované skôr šťastiu ako zručnosti. Tohto názoru bol aj vtedy známy chirurg James Paget, ktorý na druhej strane navrhoval, aby sa lekári tomuto umeniu naučili a potom ho vo vhodnej forme sami prevádzkovali.

Výnimkou bol lekár Wharton Hood, ktorý sa pod vedením kostírov stal skúseným v MT a dospel k záveru, že MT je prospešná a bezpečná. V roku 1871 publikoval technickú príručku o MT v The Lancet, jednom z najprestížnejších a dosiaľ existujúcich lekárskych časopisov na svete.

1882 – MT zažíva návrat do sveta medicíny, bola napísaná aj prvá kniha na túto tému a ďalej sa v tomto období formujú dva vedúce alternatívne systémy zdravotnej starostlivosti, osteopatia a chiropraxia, ktoré majú spoločný pôvod v ľudových tradíciách kostírov.

Do konca storočia sa absolútne menia názory na MT.

CHIROPRAXIA Daniel D. Palmer, považovaný za zakladateľa chiropraxie (1845-1913).

Palmer bol vzdelaný a vášnivý čitateľ vedeckej literatúry a učiteľ, ktorý sa stal „prírodným liečiteľom“. Napriek tomu, že termín „subluxácia“ a jej úprava pomocou páky boli spomínané a popísané aj inými, Palmer je považovaný za prvého praktika, ktorý túto techniku používal (pozri „subluxačná teória“, Rychlíková E, Manuálna medicína, 5. vydanie, 2016).

V roku 1895 Palmer vyšetril svojho vrátnika, ktorý bol 17 rokov hluchý po tom, čo zdvihol ťažký predmet a „luplo mu“ v chrbte. Palmer si všimol, že jeden proc. spinosus bol mimo „chrbtovej línie“, napravil obratel a údajne okamžite zlepšil jeho sluch. Týmto bolo zasiate semeno chiropraktickej profesie. Palmer uvažoval, že keď bol obratel v nerovnováhe oproti ostatným, spôsobovalo to tlak na nervy. Ďalej tvrdil, že zníženie nervových impulzov by určite ovplyvnilo viscerálne funkcie vedúce k chorobe – „zákon nervov“.

Palmerove názory priniesli nevôľu a pohŕdanie lekárskou komunitou, rovnako ako v prípade A. T. Stilla (pozri text nižšie).

Napriek tomu Palmer v roku 1897 otvoril svoju prvú vysokú školu The Palmer College of Cure, dnes známu ako The Palmer College of Chiropractic. Jedným z absolventov tejto školy bol aj Palmerov syn Bartlett Joshua alebo B. J. Palmer. Napriek tomu, že stovky chiropraktikov vrátane D. D. Palmera boli stíhané za praktizovanie medicíny bez licencie, Palmer starší pokračoval vo vzdelávacom turné po západnom pobreží, zatiaľ čo jeho syn sa staral o prosperitu a aktivity školy. V roku 1910 tiež predstavil použitie RTG v chiropraxii a v roku 1924 neurokalometer, zariadenie, ktoré údajne dokázalo nájsť „pozíciu obratla“. Počas 20. rokov 20. storočia B. J. Palmer múdro využíval masmédiá na podporu chiropraxie a jeho zásluhou prežila táto profesia do 20. storočia. Chiropraxia sa dnes môže pochváliť viac ako 30 školami a univerzitami po celom svete a minimálne v západnom svete je druhým najväčším poskytovateľom primárnej zdravotnej starostlivosti po lekárskej profesii. Na rozdiel od osteopatie je chiropraxia dodnes plná vnútorných sporov, napríklad o tom, ktorý obratel upraviť pre ktoré ochorenie alebo dysfunkciu. Ďalej sa vedú „technické vojny“ vnútri chiropraxie, t. j. či používať iba pôvodnú filozofiu alebo začleniť do praxe aj iné, najmä fyzikálne prístupy. Zdá sa, že tieto spory pretrvávajú dodnes, čo nás vedie k otázke, aká presná je veda za chiropraxiou.

1947 – skupina chiropraktických autorov znovu definovala teoretické princípy chiropraxie a v celom texte sa slovo „manipulácia“ nikde nevyskytuje.

1958 – publikácia The National Chiropractic Association, v The National News, varovala svojich členov, že „rastúci počet fyzioterapeutov vyškolených v manipulačných procedúrach a lekárske vyšetrovanie manipulačnej terapie predstavuje skutočnú hrozbu pre ďalší pokrok, možno dokonca pre budúcu existenciu chiropraktickej profesie“.

Odvtedy sa chiropraxia pustila do zjavnej kampane za odstránenie fyzikálnej terapie z oblasti týkajúcej sa manipulačných techník. Fyzioterapeuti, svojím počtom a dostatočným vzdelaním v oblasti MT, predstavujú výraznú hrozbu pre chiropraktikov, čo posilňuje tvrdenie, že fyzikálni terapeuti (fyzioterapeuti) boli vyučení a zacvičení v manipulácii chrbtice na jej praktizovanie a používanie v praxi od najskorších častí 20. storočia.

OSTEOPATIA Andrew Taylor Still, považovaný za zakladateľa osteopatie (1828 – 1917).

Still bol lekár a chirurg, ktorý venoval 30 rokov svojho života štúdiu ľudského tela a hľadaniu alternatívnych spôsobov liečby chorôb. Veril v teóriu, podľa ktorej by bolo možné posilňovať zdravie udržiavaním normálnej funkcie muskuloskeletálneho systému. Okrem manipulatívnych techník zahrňoval aj myšlienku „magnetizmu“ (na rozdiel od dnešnej magnetoterapie, vtedy pochádzal magnetizmus z tela terapeuta). Získal široké uznanie medzi verejnosťou a v roku 1892 založil The American Osteopathic College v Kirksville, Missouri. Teóriu chorôb a dysfunkcií založil na „narušenej tepne“. Veril, že zablokovaný krvný tok vedie k ochoreniu alebo deformite, čomu v osteopatii hovorili „zákon tepny“. Ako Stillove metódy rástli na popularite, bolo otvorených viacero vysokých škôl a do jeho smrti v roku 1917 absolvovalo štúdium osteopatie 3 000 lekárov.

Ako sa osteopatia vyvíjala, veľká časť narastajúceho počtu vedeckých poznatkov bola rýchlo prijímaná rýchlo sa meniacou lekárskou profesiou a bola vyučovaná aj na osteopatických fakultách. Tento paralelný rast viedol k tomu, že osteopatickí lekári požívali rovnocenné práva v oblasti právnej a profesijnej praxe ako lekári, aspoň v USA. Medzi oboma profesiami však existovala a možno stále existuje filozofická priepasť. V roku 1908, vo svojej autobiografii Still podrobne popísal, ako by manipulácia krčnej chrbtice mohla vyliečiť šarlach, záškrt a čierny kašeľ. Koľko dnešných osteopatov sa týchto tvrdení stále drží, nie je známe, ale návody na výučbu kraniosakrálnej terapie a viscerálnej manipulácie naznačujú, že tento počet môže byť významný. Tiež je zaujímavé, že to bol osteopat, ktorý nakoniec ovplyvnil britský lekársky systém a nepriamo tam zaviedol fyzikálnu terapiu v oblasti manipulatívnej terapie.

William Smith a J. Martin Littlejohn, lekári zo Škótska, mali dohodu so Stillom. Still ich učil manipulatívne techniky a oni na oplátku učili Stillových študentov anatómiu, čím výrazne zvyšovali vedeckú platnosť tejto vznikajúcej profesie. Littlejohn sa stal prvým dekanom The College of Osteopathy v Kirksville. Po návrate do Británie v roku 1917 sa stal zakladateľom The British College of Osteopathy v Londýne. Vzdelával svojich kolegov lekárov a fyzioterapeutov v umení a vede manipulácie chrbtice. Tento krok sa stretol so značnou opozíciou oboch profesií, no bol dychtivo schválený lekárom Jamesom Beaverom Mennellom (1880–1957) a fyzioterapeutom menom Edgar Ferdinand Cyriax (1874–1955).

Mennell (1912–1935) slúžil ako lekár a lektor masážnej terapie. Bol ponorený do používania fyzikálnych prostriedkov vrátane manuálnej terapie pri liečbe muskuloskeletálnych problémov. Na jeho kurzoch mu pomáhal fyzioterapeut Edgar Cyriax. Cyriax získal doktorát na Edinburskej univerzite. Z jeho zbierky dokumentov je zrejmé, že tiež študoval a praktizoval manipulatívnu terapiu.

V poslednom zverejnenom texte Mennell jasne popísal, ako príznaky v oblasti hrudnej chrbtice môžu úzko napodobňovať skutočné viscerálne príznaky. Jasne obhajoval použitie manipulácie chrbtice až po dôkladnom vyšetrení (vrátane lekárskych diagnostických a laboratórnych testov, ak je to potrebné). Tento dôraz na diferenciálnu diagnostiku významne ovplyvnil aj jeho vlastného syna Johna McMillana Mennella a Jamesa Cyriaxa. Používanie techník diferenciálnej diagnostiky na indikáciu použitia spinálnej manipulácie sa stalo bežným v klinickej praxi aj vo filozofii výučby mladšieho Mennella a mladšieho Cyriaxa.

John Mennell, ovplyvnený otcom, naďalej vzdelával lekárov v umení a vede spinálnej manipulačnej terapie. Jeho neoceniteľný prínos v tejto oblasti je uvedený v jeho texte „The Musculoskeletal System: Differential Diagnosis from Symptoms and Physical Signs“.

James Cyriax (otec ortopedickej medicíny).

 

Svoj profesijný život venoval nielen zlepšovaniu svojich vlastných zručností, ale aj zručností „neutrálnych“ fyzioterapeutov a lekárov. Jeho najväčším prínosom pre obe profesie je jeho klasická kniha Textbook of Orthopaedic Medicine, Volume I. V tejto knihe položil základy logického myslenia v metodike, klinicky zdôvodnenej diferenciálnej diagnostiky, ktorú nazval „selektívne testovanie napätia tkaniva“. Táto klinická filozofia neodvolateľne zmenila spôsob, akým fyzioterapeuti mysleli, učili a praktizovali.

Z riadkov vyššie vidíme, že samotný termín „manipulatívna terapia“ sa týka osteopatie, chiropraxie, ako aj fyzioterapie.

VÝVOJ FYZIOTERAPIE (FYZIKÁLNEJ TERAPIE) VO SVETE
Masáž bola pravdepodobne najstaršou a najčastejšie používanou manuálnou intervenciou. Už v roku 1584 na Cambridge University v Anglicku prednášal Dr. Timothy Bright o využití masáží, vodoliečby a cvičenia.

Na konci 18. a začiatkom 19. storočia Per Henrik Ling (1776–1837), švédsky fyziológ, inštruktor gymnastiky a šermiar, poukazoval na fakt, že aktívne a pasívne cvičenie môže mať priaznivý terapeutický účinok.

Florence Nightingalová (1820-1910).

V druhej polovici 19. storočia rástol dopyt po masážnej terapii aj v iných oblastiach medicíny. Viac sestier absolvovalo špecializovaný výcvik, aby sa stali masérkami. V roku 1894 bola založená The Society of Trained Masseuses. A konečne v roku 1944 vznikla The Chartered Society of Physiotherapy. Študenti prichádzali z celého sveta, napríklad Američanka Mary McMillan, ktorú americkí terapeuti láskyplne nazývajú matkou fyzikálnej terapie.

Hoci všetky tri disciplíny (fyzikálna terapia, osteopatia a chiropraxia) boli založené na rovnakom základe, v nasledujúcich 100 rokoch sa uberali veľmi odlišnými cestami. Chiropraxia a osteopatia sú stále kategorizované ako alternatívna medicína a môžu byť prospešné pre pacientov. Hoci v krajine svojho pôvodu sa osteopatia spojila s medicínskou profesiou, chiropraxia zostala konkurencieschopná a autonómna voči medicíne. Korene fyzikálnej terapie však dodnes spočívajú v spolupráci s lekármi. Napríklad v USA bola fyzikálna terapia uznaná The American Medical Association v roku 1936 a naďalej udržiava silné väzby s lekármi.

V 50. rokoch 20. storočia začali fyzioterapeuti z celého sveta skúmať, rozvíjať a organizovať pole svojej pôsobnosti:

  • Robin McKenzie „náhodne“ vyliečil jedného zo svojich chronických pacientov a počas niekoľkých rokov učil svoje metódy a filozofiu po celom svete. Mali by sme mu poďakovať za dve veci:

    1. Ukázal, že manuálne techniky často nie sú jediným alebo dokonca najvhodnejším prístupom k náprave bedrovej dysfunkcie.
    2. Definoval jednu z hlavných kontraindikácií pre manipuláciu s bedrovou chrbticou, tj. odchýlku od neurologických príznakov.

  • Geoff Maitland z Austrálie sa učil techniky od lekárov fyzikálnej medicíny, osteopatov, chiropraktikov a od ľudových liečiteľov. V roku 1965 bol pozvaný do Británie, aby učil svoje manipulačné techniky. Ukázal, ako jemné, opakované pohyby pred manipuláciou môžu presnejšie dosiahnuť pohybovú bariéru. Použitie týchto jemných a bezpečných mobilizácií sa stalo neoddeliteľnou súčasťou školení v manuálnej terapii.

  • Freddy Kaltenborn z Nórska a Stanley Paris z Nového Zélandu už prednášali o manuálnej terapii. Kaltenborn používal iný štýl hodnotenia a mobilizácie na základe vznikajúcej biomechaniky MacConailla. Spoločne však zdôrazňujú dôležitú úlohu fyzikálnej terapie pri rozvoji manipulačných techník.

  • Jenny Hicklingová bola jedným z najvýznamnejších terapeutov Jamesa Cyriaxa. S jej pomocou bolo zavedené používanie pohybových diagramov na kvantifikáciu konceptu pohybových bariér.

  • Gregory Grieve, absolvent manipulačnej terapie u Jamesa Cyriaxa, bol tiež ovplyvnený Maitlandom. Založil The Manipulative Association of Chartered Physiotherapists.

V roku 1973 Gregory Grieve spolu s Alanom Stoddardom a Jamesom Cyriaxom prednášali pred Britskou ortopedickou asociáciou o použití manipulácie chrbtice pri rehabilitácii. „Fyzioterapeut“, ktorý bol v týchto dňoch považovaný za samozrejmosť, bol následne vyzvaný, aby hovoril na lekárskej konferencii.

Vývojom ortopedickej manuálnej terapie (OMT) vo svete sa ukázalo, že niektoré ústredné organizácie budú nevyhnutné. Na konferencii The World Confederation of Physical Therapy (WCPT) v Dánsku v roku 1970 bola skupina terapeutov poverená prácou s WCPT na vytvorení prvej podskupiny The International Federation for Orthopaedic Manual Therapy (IFOMT). Medzi výbormi a konzultantmi patrili McKenzie, Paris, Kaltenborn, Maitland a Grieve, spolu s dánskou terapeutkou Hanne Thorsen. Táto hlavná skupina terapeutov prostredníctvom odporúčaní štandardov a stanovovania vyšetrení pokračovala v podpore expanzie vplyvov IFOMT a tým vplyvu OMT po celom svete.

PRIEKOPNÍCI MANUÁLNEJ MEDICÍNY A ZNÁME OSOBNOSTI V OBLASTI FYZIOTERAPIE NA ÚZEMÍ VTEDY ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY A NA ÚZEMÍ DNEŠNEJ ČESKEJ REPUBLIKY

 

Jednu z najväčších zásluh u nás na poli manipulačných techník má prof. MUDr. Karel Lewit, DrSc., ktorý sa systematicky zaoberal manuálnou medicínou a rádiológiou chrbtice. Profesor Lewit vytvoril základy manuálnej medicíny v ČSSR. Z historického hľadiska jej vývoja má však manuálna medicína korene v chiropraxii a osteopatii. Pán prof. Lewit sa zoznamoval s prácou D. C. Čápovej Michaelisovej, ktorá pracovala ako chiropraktička v Amerike a po návrate do ČSSR pôsobila na neurologickej klinike Kamila Hennera, kde pracoval aj on sám. Za výdatnej pomoci profesora Jana Jirouta sa tiež zaujímal o vyšetrovacie techniky s využitím RTG žiarenia (neurorádiológiu). V roku 1954 spoločne s docentom Karlom Obrdom založili Rehabilitačnú spoločnosť J. E. Purkyně, neskôr nazývanú Sekcia pre Manuálnu medicínu, teraz Myoskeletálna spoločnosť.

Nemali by sme opomenúť dodnes veľmi prakticky používanú metódu (kombináciu vyrovnávacích cvičení, mobilizácií rebier a uvoľňovania kostrče – per rectum) a uznávanú osobu fyzioterapie Ludmilu Mojžíšovú, ktorá pracovala ako zdravotná sestra a neskôr asistentka na Fakulte telesnej výchovy a športu. Jej prístup bol skutočne novým osobitým pohľadom na problematiku manuálnej terapie.

Ďalšie zásluhy na poli fyzioterapie vtedajšej ČSSR má prof. Vladimír Janda, DrSc., ktorý sa venoval funkčným svalovým poruchám vo vzťahu k celému organizmu a vypracoval ich podrobnú diagnostiku, ktorú potom prevzala do praxe aj manuálna medicína.

Jeden z protagonistov tzv. Pražskej myoskeletálnej školy bol doc. MUDr. František Véle, CSc., neurológ, kineziológ, fyzioterapeut a skvelý pedagóg. Zaoberal sa hlavne neurofyziológiou, elektromyografiou a motorikou. Ako vedúci katedry fyzioterapie FTVS realizoval nové poňatie výučby fyzioterapie, stál pri zrode magisterského štúdia fyzioterapie a bol garantom špecializácie fyzioterapie funkčných porúch pohybového systému.

Doc. MUDr. Eva Rychlíková, CSc., žiačka a blízka spolupracovníčka prof. Lewita v oblasti manuálnej medicíny, svojou výskumnou prácou dosiahla tiež významné poznatky na poli vertebroviscerálnych a viscerovertebrálnych vzťahov.

Na poli celej fyzioterapie potom nesmieme zabudnúť na pána prof. MUDr. Václava Vojtu, českého a nemeckého lekára, detského neurológa, autora metódy reflexnej lokomócie nazývanej Vojtova metóda, a pána prof. PaedDr. Pavla Kolářa, Ph.D., fyzioterapeuta, ktorý sa odborne zameriava predovšetkým na pohybovú patológiu detí. Od roku 1998 bol členom lekárskeho konzília, ktoré sa staralo o vtedajšieho prezidenta Václava Havla. Medzi laickou verejnosťou je známy vďaka svojej fyzioterapeutickej starostlivosti o vrcholových českých športovcov a je zakladateľom konceptu dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie (DNS).

ZÁVER Z priloženého textu vyplýva, že manuálna terapia, manuálna medicína a manipulačné techniky sú nástroje, ktoré slúžia všetkým vyššie spomenutým odborom (chiropraxia, osteopatia, fyzioterapia). Jej korene siahajú až ku kostolníkom, alebo aj ďalej. Nemôžeme teda povedať, že niekto má akreditáciu na vykonávanie manipulácie, nehovoriac o odobratí práva na jej vykonávanie. Každopádne môžeme povedať, že časom a skúmaním sa manipulačná terapia stala prístupom, ktorý je potrebné vykonávať správne, zodpovedne a presne, všetkými týmito spomenutými odbormi.

Predovšetkým prostredníctvom výučby zahraničných osteopatov a chiropraktikov sa v súčasnosti manipulačné techniky dostávajú aj do rúk masérov a kondičných trénerov. Táto skutočnosť by mohla vracať manipulačné techniky späť do minulosti, kde bola ľudovou technikou (ako za čias kostírov). Mohla by sa tak stať v čele s praktikmi s mnohokrát nedostatočným vzdelaním nebezpečnou.

Z predchádzajúceho textu môže vyplývať hneď niekoľko otázok. Tieto otázky sa môžu týkať obmedzenia alebo úplného zákazu MT, či po správnej edukácii napríklad umožniť vykonávanie MT všetkým. Môžeme sa tiež zamyslieť nad tým, ako a v čom sú všetky vyššie uvedené profesie prepojené a kde sa naopak rozchádzajú. Ktoré z týchto odborov zahŕňajú dostatočné teoretické vzdelanie pre praktikovanie MT a ktoré naopak prekypujú dostatočnými praktickými zručnosťami a kto by mal vlastne posudzovať všetky tieto aspekty?

Budeme radi za akúkoľvek diskusiu, pretože práve diskusia je od toho, aby nás posúvala ďalej.

AUTOR: MAJA ŠPIRITOVIĆ

  1. Fakulta telesnej výchovy a športu, Katedra Fyzioterapie, Univerzita Karlova, Praha
  2. Centrum pohybovej medicíny Pavla Kolářa
  3. Revmatologický ústav, Praha

LITERATURA

COLLOCA, Christopher J.; KELLER, Tony S.; GUNZBURG, Robert. Biomechanical and neurophysiological responses to spinal manipulation in patients with lumbar radiculopathy. Journal of manipulative and physiological therapeutics, 2004, 27.1: 1-15.

EDMOND, Susan L. Joint Mobilization/Manipulation-E-Book: Extremity and Spinal Techniques. Elsevier Health Sciences, 2016.

EVANS, David W.; LUCAS, Nicholas. What is ‘manipulation’? A reappraisal. Manual therapy, 2010, 15.3: 286-291.

GYER, Giles; MICHAEL, Jimmy; DAVIS, Ricky. Osteopathic and chiropractic techniques for manual therapists: A comprehensive guide to spinal and peripheral manipulations. Singing Dragon, 2017.

HARVEY, Emma, et al. Spinal manipulation for low-back pain: a treatment package agreed by the UK chiropractic, osteopathy and physiotherapy professional associations. Manual therapy, 2003, 8.1: 46-51.

JONES, Emily. THE HISTORY OF MANIPULATIVE THERAPY: A BUILDING BLOCK FOR PHYSICAL REHABILITATION. 2017.

LEWIT, Karel. Manipulative therapy in rehabilitation of the locomotor system. Butterworth-Heinemann Medical, 1999.

MAIGNE, Jean-Yves; VAUTRAVERS, Philippe. Mechanism of action of spinal manipulative therapy. Joint bone spine, 2003, 70.5: 336-341.

PARIS, Stanley V. A history of manipulative therapy through the ages and up to the current controversy in the United States. Journal of Manual & Manipulative Therapy, 2000, 8.2: 66-77.

PETTMAN, Erland. A history of manipulative therapy. Journal of Manual & Manipulative Therapy, 2007, 15.3: 165-174.

RYCHLÍKOVÁ, Eva. Manuální medicína: průvodce diagnostikou a léčbou vertebrogenních poruch. Maxdorf, 2016.

SONG, Xue-Jun, et al. Spinal manipulation reduces pain and hyperalgesia after lumbar intervertebral foramen inflammation in the rat. Journal of manipulative and physiological therapeutics, 2006, 29.1: 5-13.

Wikipedie: Otevřená encyklopedie: Florence Nightingalová [online]. c2020 [citováno 22. 03. 2020]. Dostupný z WWW: <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Florence_Nightingalov%C3%A1&oldid=18244086>

Wikipedie: Otevřená encyklopedie: František Véle [online]. c2019 [citováno 22. 03. 2020]. Dostupný z WWW: <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Franti%C5%A1ek_V%C3%A9le&oldid=17392882>

Wikipedie: Otevřená encyklopedie: Václav Vojta [online]. c2020 [citováno 22. 03. 2020]. Dostupný z WWW: <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=V%C3%A1clav_Vojta&oldid=18232063>

Wikipedie: Otevřená encyklopedie: Pavel Kolář (fyzioterapeut) [online]. c2019 [citováno 22. 03. 2020]. Dostupný z WWW: <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavel_Kol%C3%A1%C5%99_(fyzioterapeut)&oldid=17732013>

Wikipedie: Otevřená encyklopedie: Ludmila Mojžíšová [online]. c2019 [citováno 31. 03. 2020]. Dostupný z WWW: <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Ludmila_Moj%C5%BE%C3%AD%C5%A1ov%C3%A1&oldid=17265291>

Všechny fotky jsou převzaté z internetu.